Čo je to láska?

Láska je niečo záhadnejšie ako naše vedomie a kontroverznejšie ako Boh. Veľa ľudí v ňu neverí, iní sa ju pokúšajú vysvetliť biologicky, chemicky či psychologicky. Zo sociálneho hľadiska pre ňu máme tiež svoje definície. Mnohí o nej radi hovoria neustále, iní sa zas tvária, že je nedôležitá a je im ukradnutá, pričom nedokážu vysloviť jediné “Milujem Ťa”. Čo je teda láska?

Skôr ako písať o tom, ako to vnímam ja a čo si myslím, že láska je a ako sa prejavuje, považujem za omnoho dôležitejšie uvedomiť si, čo láskou nazývame a pritom to láska nie je. Zvykneme totiž často klamať sami seba a obhajovať svoje činy a rozhodnutia práve tým, že niekoho milujeme aj keď sa staviť v online kasína. A pod týmto krásnym ružovým obláčikom potom ubližujeme sebe, partnerovi či okoliu.

Láska určite nie je sexuálna príťažlivosť. Určite som tým nikoho neprekvapil, akurát možno tak nasral pár biológov, chemikov a nadržaných pubertiakov. Jedno im ale za pravdu dať musím – v knižkách sa totiž často dočítate o motýlikoch v bruchu a o tom, ako sa z pohľadu na opačné pohlavie podlamujú kolená, či podobné prejavy v spojení s láskou. A tu si dovolím súhlasiť s biológmi a chemikmi – že tu ide akurát tak o naše libido a nie prejav lásky, preboha. Neučme naše deti, že pri láske strácajú kontrolu nad svojím telom. Pri láske ju totiž získavajú – veď čítajte ďalej.

Keď sa posunieme ďalej, dostávame sa na menej prebádanú oblasť. Po prvom i druhom zhliadnutí vašeho princa či princeznej totiž na scénu prichádza úžasný proces zamilovávania sa. Všetci to poznáme – čím dlhšie som s ním/ňou, tým viac sa mi zdá úžasný/á. Často sa tak dostaneme zo siedmeho neba, do neba tak vzdialeného, že ho žiadne číslo nevyjadrí a žiadna facka nás z neho nevráti späť na zem.

Čo sa vtedy ale skutočne deje – nad tým radšej premýšľať nechceme, pretože by to predsa stratilo svoje kúzlo. Predsa sa na to ale skúsme pozrieť, čo vlastne zamilovanosť znamená. Áno, s partnerom sa poznávate a objavujete u neho množstvo vlastností ktoré ste predtým nevnímali. A ako na jar, keď dozrejú čerešne sa pustíte do tých krásnych veľkých a šťavnatých. Tie dobré a pekné do seba ládujete, tie zlé.. no, tie proste odhodíte bez povšimnutia bokom a pokračujete v napchávaní sa. A práve takto selektujeme pri zamilovaní partnerove vlastnosti. Tie, ktoré Vám celý život chýbali alebo Vám dokonca boli odopierané od rodičov, prípadne Vám boli dávané len veľmi výnimočne. Práve po týchto partnerových prejavoch sa vrhnete. Partner sa Vám tak zdá stále dokonalejší a dokonalejší. To sa samozrejme deje vzájomne a rovnako to, čo na Vás Váš partner začne obdivovať, vychvaľovať alebo ho aspoň očividne dostáva do kolien sa nebojíte použiť na to, aby ste si ho ešte viac na seba naviazali. Či už vedome alebo nevedome.

V skutočnosti tu teda neide o lásku, ale pri zamilovaní dochádza k dvom zásadným veciam. Prvá je obchod – obchod na vzťahovej úrovni, kedy Vy ako správny marketér, partnerovi ukážete tie najoslnivejšie produkty Vašej osobnosti a tie zlé, skryjete či ututlete. Umelo proste dvíhate svoju cenu:) Veď nebudete riskovať, že si o Vás niečo pomyslí. No a v druhom rade si o Vašom partnerovi začnete budovať obraz. Tento obraz ale opäť vychádza z Vášho skresleného vnímania (po príchode jari a sladkých čerešní) a súčasne z intenzívnej snahy partnera vyzerať čo najdokonalejšie. A práve tento obraz sa v budúcnosti stáva kameňom úrazu všetkým vzťahov. Tie sa totiž pomaly začnú rozpadať a stroskotávať práve na tom, že partner sa po čase akosi “zmenil”. Nákupná horúčka skončí, čerešní už máte dosť. Príde čas prejedenia. A následne vnímania reality – a vnímania množstva pokazených čerešní ktoré ste predtým odhodili bokom, no teraz okolo Vás začínajú slušne zaváňať.

To, čo sme si popísali vyššie a čomu sa bežne hovorí zamilovanosť teda láska určite nie je. Čo teda láska je? Ako ju zadefinovať, ako sa prejavuje? Stačí pokračovať v našej metafore o čerešniach. Vzťah vždy predstavuje dvoch a rovnako aj láska. A láska tu predstavuje našu ochotu a záujem spoznať “strom nášho partnera” po všetkých stránkach. Byť ochotný vidieť a nie len vidieť, ale občas aj ochutnať všetky jeho čerešne. Či sú dobré alebo zlé. A taktiež to znamená vedieť vnímať a akceptovať seba – vedieť prestať prepchávať sa tými dobrými, vedieť zjesť i tie zlé a v neposlednom rade vedieť povedať a taktiež prijať to, že toho vy či partner máte dosť. Prijímanie a záujem o seba a partnera takého aký je, možno to by som nazval láskou.

Ako si udržať vzťah

Ako si udržať vzťah

Tí, čo za sebou máme aspoň jeden vzťah, ktorý netrval nejaký mesiac vieme, že najväčším problémom vo vzťahoch všeobecne nie je ani zbaliť vysnenú babu či chalana, ani si spraviť jasno, či je alebo nie je ten pravý. Najťažšie je práve vedieť si náš vzťah udržať. Prečo je to ale tak ťažké a čo robíme zle? Je chyba v nás, v partnerovi alebo niekde úplne inde? Možno by sme mali vychádzať práve z dôvodov, prečo sa vzťah snažíme udržať. Poďme sa na to pozrieť.

V človeku sa vo vzťahu bežne prejavujú dve základné časti osobnosti. Jedna romantická, ktorá vo vzťahoch vidí niečo nadzemské a partnera vníma ako lásku na celý život. Tá druhá časť vníma vzťah ako niečo praktické, v extrémoch až niečo sociálne samozrejmé. Či už sa radíte skôr do jednej alebo druhej skupiny, tento príspevok určite čítate preto, lebo Vám na vzťahu záleží. A práve pri tom sa dostávame k tomu podstatnému – motivácii, prečo Vám na vzťahu vlastne záleží a prečo sa ho snažíte udržať.

Tento motív spravidla nie je čierno-biely. Nie vždy je ľahké ho u seba identifikovať a ešte ťažšie býva si tento silnejší motív priznať. Toto uvedomenie je to ale kľúčové k tomu, aby Váš vzťah vydržal a aby ste neboli práve Vy tá osoba, ktorá ho dotiahne k rozpadu omnoho skôr, ako by ste chceli.

Jedným, bohužiaľ väčšinou dominantným motívom držať vzťah pokope, je strach zo samoty a straty istoty, ktorú pre Vás partner predstavuje. Predstavte si, že by Váš partner odišiel na pol roka za prácou, alebo nebodaj odišiel nadobro a Vy by ste ho na ulici zdravili len ako svojho či svoju bývalú/bývalého. Predstava takej situácie Vám asi mierne zviera žalúdok. Ak áno, radíte sa do prvej skupiny ľudí, ktorých k udržaniu vzťahu poháňa strach. A tak ako sa bojíte o stratu bytu, zamestnania či krádeže svojho auta či kreditky, rovnako sa strachujete i o svojho partnera. Uvedomujete si, v akej miere partnera vnímate ako vec, ktorú vlastníte a o ktorú môžete prísť? Možno Vám partner dáva pocit istoty, hodnoty, naplnenia, úspechu. Bojujete tak o to, aby ste o tieto získané pocity, na ktoré ste si už príjemne zvykli neprišli.

Ak totiž partnera nevnímate ako svoj majetok, strach nadobúda úplne inú podobu – bojíte sa o vás – či je rozchod tá správna vec a ako veľmi to vám i partnerovi ublíži alebo či vás to posunie. Možno sa bojíte, či sa dokážete i potom rozprávať a pozrieť jeden druhému do očí. Ak sa bojíte práve týchto vecí, vzťah nevnímate primárne egoisticky a partnera sa nesnažíte vlastniť. Riešite dôsledky na vzťahovej úrovni, nie “majetkovej”.

A práve tu spočíva hlavný problém – ak si myslíte, že partnera vlastníte alebo že mu máte určovať, ako sa má správať, vzťah sa tak stáva bojiskom. Partner tak pre Vás predstavuje vec, ktorú máte doma zamknúť, či v meste pri nákupoch pripnúť reťazou o stĺp. Alebo je partner lovená zver, ktorú neustále naháňate a zatvárať do klietky aby náhodou neušla. A možno partnera vnímate ako svoj bavorák, ktorým sa snažíte navonok tváriť aký ste úžasný (staré podvedome vžité pravidlo, že ľudia vlastniaci krásne veci musia byť aj vo vnútri krásni). Jednoducho povedané, vo vzťahu tak žijete len pre seba a kvôli sebe a k partnerovi sa rozhodne nesprávate ako k slobodnej bytosti. A takto sa vzťah rozhodne udržať nedá.

Ako som povedal na začiatku, nič nie je čierno-biele. Len veľmi málo partnerov žije len v tejto čiernej variante. Určite poznáte i tú bielu časť – otvorenosť, obetavosť, pozornosť a vnímavosť. Úprimnosť, dôvera, citlivosť a pochopenie. Pojmy, ktoré prestávajú byť len pojmami, keď sa svojmu partnerovi zahľadíte do očí a na chvíľu si uvedomíte, že vzťah predstavujete vy a to puto medzi vami. Prestanete vnímať, že človek, ktorého tvár sledujete Vám v minulosti ublížil, zranil Vás, nespravil niečo, i keď sa to od neho čakalo, nepochopil Vás, neveril Vám či Vás klamal. Ak si na tu chvíľu uvedomíte, že čím všetkým ste si prešli spoločne a čo všetko Vás ešte čaká, možno tak naberiete silu. A ak to všetko na chvíľu vypustíte a ostanete len prítomnosti, možno medzi vami pocítite niečo krehké, vzácne a pritom silné.

Práve takto sa posuniete z pozície praktickosti, logickosti a ega do pozície lásky. Keď na chvíľu vypustíte to, kým Váš partner je a má byť pre Vás. Keď zabudnete na to, čo konal a vnímate ho takého aký je. Tento presun znamená ale niečo zásadné – znamená presun od snahy vzťah udržať, k snahe si vzťah vychutnať. Znamená prestať sa báť o stratu či následky a začať si užívať partnerovu prítomnosť.

Až pokým zas jeden z Vás opäť nezačne toho druhého hodnotiť, smerovať, loviť, obmedzovať a všeobecne sa strachovať. Ako si teda udržať vzťah? Zotrvajte čo najčastejšie a najdlhšie v momentoch, kedy partner nie je Vašou bolestivou minulosťou a neistou budúcnosťou ale tou jedinou skutočnou – prítomnosťou.

Temné okuliare

Od malička sú nám definované rôzne pohľady na svet okolo nás. Je nám povedané, čo považovať za dobré a čo za zlé, ako sa máme chovať, o čo sa snažiť a čomu sa máme vyhýbať, čo je pekné a čo škaredé. Na základe týchto pohľadov, ktoré nám boli dané najprv rodičmi, neskôr spoločnosťou a školou, pozerám na seba a svet okolo určitým spôsobom. Otázkou ale ostáva, či sú tieto okuliare, ktoré už od detstva nosíme pre nás naozaj prospešné. Myslím si totiž, že sú to akési veľmi tmavé okuliare, ktoré nám bránia vidieť farebnosť sveta okolo a cesty, ktorými môžeme ísť vpred.

Tieto okuliare, ktoré väčšina z nás nosí majú jeden základný problém. Spôsobujú neustály pocit strachu a neistoty. Keď vám ich nasadzovali, nikoho nezaujímalo, kto ste – spoločnosť okolo nás sa snaží, aby sme ich mali všetci čo najtmavšie a nasadené čo najtesnejšie na oči. Každý z nás sme ale iný, každý vidíme svet vlastnými očami. A táto násilná zmena pohľadu napriek naším túžbam a pocitom je základným dôvodom nešťastia v dnešnom svete. Dnešný svet totiž nechce podporovať našu kreativitu, naše vnútorné túžby a dovoľovať nám vo vnútornom a vonkajšom rozmachu. Práve naopak – snaží sa držať nás na uzde vo svete zdanlivo dôležitého vzdelania, vďaka ktorému po škole vieme derivovať a integrovať. Netušíme ale, ako si vhodne zvoliť zloženie stravy, že telo je schopné sa liečiť samo a stačí vedieť, ako mu v tom nebrániť, alebo čo to vlastne je ten politický a údajne demokratický systém a aké práva nám poskytuje. Od malička sme učený poslušne počúvať, čo nám kážu autority, či už v škole, alebo neskôr v práci a tak sa intenzívne premieňame z ľudských bytostí na pracujúce stroje. Je nám povedané, čo sa v spoločnosti sluší a čo nie, voči komu máme mať emočné bloky či strach (chorý, bezdomovci, zločinci) a koho máme obdivovať (celebrity, zbohatlíci, ľudia s x titulmi pred a za menom). Je nám podsunuté, že baviť sa znamená utekať od nás samých pri opíjaní sa, počítačových hrách, televízii či utrácaní za hlúposti a že trestom je samota, ničnerobenie či nedostatok hmotných vecí. Všetci sa tak tvárime, že sa niekam ženieme avšak v skutočnosti len utekáme pred strachom zo stretnutia s naším ja – s našimi pocitmi, myšlienkami a vnútornými vnemami, ktoré nám hovoria, kde skutočne sme.

Prečo sú ale tieto pohľady zlé v takom podaní, ako nám ich podsúva spoločnosť budem rozoberať inde. Dôležité ale je, že nám ako deťom nie je daná možnosť si vybrať. Nikto sa nás nepýtal, čo si myslíme, že je správne, čo naozaj chceme, čo nás naozaj baví. Ak sme to vyjadrili, často sme boli ignorovaní alebo odsúdení za záujmy, ktoré nespadali do spektra okuliarov, ktoré nosili naše autority. Asi každého napadlo, že sa na veci dá pozerať aj ináč. Vziať na to odvahu ale nedokáže každý. Pozerať sa na to, čo je správne a čo nie, čo chceme a čo nechceme nie podľa toho, čo káže spoločnosť, ale podľa toho, ako to cítime vyžaduje značnú dávku odvahy. Zmena pohľadu na svet je ale vždy možná a bráni nám v tom jediná vec – náš základný strach z neznámych a neurčitých vecí, keďže od mala sme zvyknutí, že všetko je nejako definované a tvárime sa, že je to “objektívne”. (Pozn. objektívnosť v dnešnom svete znamená pohľad väčšiny. Čo ale s tým, že väčšina má pred očami rovnako temné sklá?:) )

Uvedomme si, prosím, jednu zásadnú vec. To, ako nás spoločnosť, právny systém a školstvo učí či dokonca núti myslieť si čo je správne a dôležité a ako sa chovať ešte neznamená, že je to tak naozaj správne. Tieto pohľady sú nastavené tak, aby boli ľudia pod kontrolou práve tých, ktorí tieto normy vytvorili. Pre nich totiž spoločnosť závislá na peniazoch znamená možnosť jej ovládania, závislosť na konzume im prináša ich bezhlavé nasledovanie a toto ovládanie ľudí pre nich predstavuje jediné východisko z ich vlastného strachu zo straty slobody.

Sloboda ale neznamená nutnosť byť nad niekým či niekoho kontrolovať. Sloboda znamená pozerať sa na svet tak, že si každý z nás môže ísť za tým, čo cíti ako správne. Bez dôvery v ostatných ľudí to ale nie je možné. Práve táto nedôvera v ostatných totiž spôsobuje strach, ktorý produkuje zlo dnešného sveta. Kvôli tomu, že neveríme ľuďom a ich pocitom, musíme sa ich báť a tak sa nad nimi snažíme povyšovať. Prečo by sme im ale verili, keď neveríme ani sebe. My vlastne ani nevieme kto sme a čo chceme, keďže pred tým všetkým celý život utekáme. Takže už viete kde začať? Áno, u seba.

Ako sa teda z tohto strachu vymaniť a dopriať sebe a ostatným slobodu? Uvedomením si, že svet má z veľkej miery len také pravidlá, aké sa v ňom my rozhodneme vidieť. Že svet samotný je tak pestrý, že je len na nás, na ktorú jeho časť sa budeme sústrediť. A že smer nášho sústredenia má byť vybraný nie na základe strachu, ale na základe pozitívneho pocitu z tohto pohľadu. Sústreďte sa vo svojom živote na radosť a na to, čo vás robí šťastnými. Naberte odvahu prekonať hlúpe spoločenské predstavy, normy a strachy a choďte si za tým, čo naozaj chcete. Ak sa bojíte, čo zložením týchto okuliarov spôsobíte – tak jedný spôsob ako to zistiť je to skúsiť. Ja vám však môžem zaručiť, že budete šťastnejší. Naberte odvahu pozrieť sa na svet bez okuliarov, za ktorými sa cítite bezpečne a pozrite sa na svet bez obmedzení, skreslení a strachu, ktoré si v sebe nesiete.

Krása tohto sveta nespočíva v pravidlách, poučkách, spoločenských normách a zdanlivej objektivite, ale v jedinečnosti každého z nás a toho, ako sa na svet vieme pozerať a čo do neho dokážeme priniesť.

Emócie – náš riadiaci systém

Poslednú dobu je veľké boom okolo emócií a ich zmyslu v našom živote. Vnímam to ako pozitívny posun vpred v rámci našej spoločnosti, v ktorej bol vždy rozum na prvom mieste a emócie len niečo, čím by sme sa vlastne nemali nechávať rozptyľovať. Z mnohých strán počúvame, že sa máme riadiť našimi emóciami, ktoré nám povedia čo je pre nás dobré a čo nie a dovedú nás k životu, po ktorom skutočne túžime. Nedovolím si oponovať – naopak plne súhlasím. Avšak bez pochopenia z čoho emócie vznikajú, ako fungujú a čím vlastne sú si pri riadení podľa nich môžeme vytvoriť akurát peklo na zemi.

Na začiatok je potrebné si uvedomiť skutočnú silu emócií v našom živote v kontraste s pozornosť, ktorú im venujeme a predovšetkým ako na ne reagujeme. Je potrebné si uvedomiť, že to, čo nás v živote dáva do pohybu sú práve emócie. Každý jeden nový čin, rozhodnutie je poháňané našimi emóciami. Ak sa rozhodnete oponovať, uvedomte si, že emócie sú hlavným a jediným motivátorom v to, aby ste čokoľvek robili. Nie myšlienky! To, čo nás ženie ku konaniu nie sú naše predstavy, naše pohľady na vec, či to čo si myslíme o niekom či niečom. Sú to práve emócie, ktoré máme voči týmto predstavám, myšlienkam, názorom a presvedčeniam.

Aby sme sa mohli posunúť ďalej, musíme si uvedomiť vzťah medzi mysľou, vnemom a emóciami. Práve tento vzťah nám pomôže pochopiť, ako majú emócie a ako myšlienky blízko k tomu, čomu hovoríme realita. Vysvetlíme si, ako sa naša myseľ a naše emócie stavajú k tomu, čo vnímame.

Na začiatku je vždy vnem. Ten ale môže pochádzať z dvoch zdrojov. Z nášho vnútra a zo sveta okolo. Naše vnútro obsahuje to, čo si myslíme a ako si predstavuje ten svet vonku Vnímame tu naše myšlienky, predstavy, emócie. To “vonku” čo občas nazývame objektívnou realitou zhŕňa predovšetkým vnemy z našich 5 zmyslov. Máme jasno v pojmoch, poďme sa pozrieť na to, čo sa dnu a vonku deje. Čokoľvek čo vnímame je spracovávané našou mysľou, ktorá je nástrojom nášho vedomia. Minimum vnemov prejde bez tohto spracovania. Ak sa zamyslíte, takmer všetko, čo vedome vnímate následne kategorizujete, analyzujete, prepájate s ďalšími myšlienkovými objektmi. Proste vnem dopĺňame, obmieňame a dávame mu význam. Na konci toho procesu je myšlienka či predstava, ktorá predstavuje daný vnem, avšak mnoho bolo odobratého, pridaného a zmeneného (koho to zaujíma, zaoberá sa tým kognitívna psychológia:) ). A práve v tom je naša myseľ perfektná – vo vytváraní predstáv ďalších alternatívnych realít a v ignorovaní skutočne reality, ak nezodpovedá nášmu vnútornému svetu. Pomocou našej mysle a jej myšlienok sa snažíme popísať objektívnu realitu, ktorú vnímame pomocou vnemov z fyzických zmyslov. Problém je v tom, že naša myseľ je značne tvrdohlavá. Vlastne je tvrdohlavá až tak, že radšej nás samých presvedčí, že niečo neexistuje ak to nezodpovedá tomu čo si o svete tam vonku myslí. Podstatné je odniesť si informáciu, že naše myšlienky a predstavy ani zďaleka nereflektujú len objektívnu realitu, ale naopak, k jednému vnemu sú schopné vytvoriť obrovské množstvo alternatívnych vnemov a často pôvodný vnem potlačiť.

No a na druhej strane tú máme naše vnútorné vnemy. Nimi sú práve naše vnútorné duševné stavy, emócie, nálady a iné často dodnes nepopísateľné či vedome nezachytené vnemy. Tak ako fyzický vnem predstavuje určitým spôsobom spracovanú energetickú vlnu objektu objektívnej reality, tak emócia predstavuje energetickú vlnu medzi objektom našej mysle a našou podstatou (nášho Ja, pravej vôle, ducha, či ako si to nazvete). Tak, ako sme teda sluchom, zrakom, hmatom atď schopní vnímať, čo je skutočne okolo nás vo svete tam vonku, sme emóciami schopní vnímať kým sme vo vnútri.

Podstatné je uvedomiť si, že ak chceme popísať, čo je skutočné okolo nás, je potrebné sledovať vnemy a nie naše myšlienky. No a ak chceme vedieť kým sme, musíme vedieť sledovať naše emócie.

Aby sme si to teda zhrnuli – z fyzického sveta vnímame na základe vnemov určité časti fyzična a tie spracovávame mysľou v našom vedomí. Rovnako cez emócie vnímame časti z nášho vnútorného sveta formou emócií, ktoré rovnako spracovávame mysľou.

Čo ale popisujú emócie? Čo podľa nich vlastne zisťujeme? Tak ako máme vo fyzickom tele vstavané mechanizmi na prirodzené reakcie na fyzické vnemy – vieme že sa máme vyhýbať veciam ktoré bolia, zapáchajú, škrípu, studia, sú príliš kyslé atď, rovnako máme mechanizmus napojený na emócie a v rámci nich hovoríme, že sú niektoré emócie “pozitívne” a niektoré “negatívne”. Ako sme si ale povedali, emócie sú vnem a neide o to, či je vnem dobrý alebo zlý. Aj kyslá či horká vec pre nás môže byť prínosná a naopak nie všetko sladké nám prospeje. To, ako sa cítime voči vnímanej veci teda nijak nepredstavuje náš vzťah k vnímanej veci. Predstavuje to náš vzťah k nášmu vnútru – k tomu. čo si o vnímanej veci myslíme. Emócie nám tak pomáhajú chápať. či to čo v vnímame je v súlade s nami.

A tu práve nastáva kritické miesto, ktoré väčšina teórií o “riadení sa pocitmi” zabúda spomenúť. Emócie vždy vznikajú na základe nášho vnútorného – subjektívneho sveta. Nevznikajú z objektívnej reality. Ak teda dobre nepoznáte svoj vnútorný svet, svoje myšlienkové obsahy, a nie ste schopní jasne definovať, čo z týchto obsahov a v akej miere popisuje objektívnu skutočnosť, tak riadenie sa vlastnými emóciami vás môže zaviesť nie do najpríjemnejších situácií.

Vaše predstavy o svete často značne skresľujú fyzickú realitu a zameriavate tak svoju pozornosť práve na niektoré z týchto fiktívnych realít ktoré nie sú a s najväčšou pravdepodobnosťou sa ani nikdy skutočnými nestanú. Problém je v tom, že väčšina ľudí dostatočne nerozlišuje medzi vnútorným a vonkajším svetom a svoje myšlienky a emócie vníma ako realitu. Ak máte napríklad strach, že niečo nezvládnete, tak to radšej vzdáte, pretože sa riadite svojimi emóciami. Emócie vám ale len hovoria, že ak by reality vyzerala tak, ako vyzerá vo vašich predstavách,tak to nezodpovedá tomu kým ste. Avšak! Ide len o Vaše predstavy a len vy si môžete zadefinovať či chcete byť niekým iným. Strach z nejakého činu teda nemusí byť opodstatnený a navyše – chcete byť osobu, ktorá sa bude takéhoto činu báť?

Emočný systém je starší a prepracovanejší ako naša myseľ. Treba ho ale vedieť používať rovnako ako sa treba naučiť pracovať s mysľou. Ak sa necháte riadiť emóciami pochádzajúcimi z vašej paranoidnej, nevyrovnanej či ináč nestabilnej psychiky, dopadnete zle. Namieste sú to preto dve metódy – buď plne poznať svoju myseľ, alebo sa naučiť kedy ju vylúčiť z kognitívneho procesu. Práve táto druhá varianta umožňuje emočnému systému relatívne priamo pracovať s vnemami s čo najmenším vplyvom mysle. Možno sa vám zdá, že vaša myseľ do vnímania až tak nezasahuje. Pretože ju ešte neskúsili vypnúť:) Psychológ by vám vysvetlil, že aj keď si myslíte, že kognitívne procesy mysle do vášho vnímania nezasahujú, tak sú tam ešte vždy viac ako z polovice. Avšak myseľ je trénovateľná. A jedným z týchto tréningov je napríklad meditácia, umenie alebo šport.

Práve preto sa bežným ľuďom zdajú teórie o pozitívnom myslení, riadení sa emóciami a pod. ako hlúposti. V skutočnosti pre nich aj naozaj sú nepoužiteľnými hlúposťami. A to preto, lebo tieto techniky pracujú s mysľou a súčasne za mysľou (s emóciami). A bežný človek bez pochopenia a aspoň minimálneho ovládania mysle tieto techniky nie je schopný používať.

Je to ako dať katanu do rúk človeku bez schopnosti poriadne ju ovládať a následne mu predviesť techniku na seknutie z otočky. Až sa túto techniku pokúsi použiť v praxi, najskôr sám seba poreže skôr ako ho nejak zraní jeho súper.

Preto skôr, ako sa pustíte do bezhlavého riadenia sa emóciami, naozaj sa to snažte robiť bezhlavo (bez premýšľania:) ) alebo sa s obsahmi svojej mysle a jej vzťahom s realitou najprv dobre zoznámte.

Strach

I napriek stavu dnešného systému, ktorý sa nás zdanlivo snaží stoj čo stoj zotročiť, žije ešte mnoho ľudí vo svojom obláčiku osobnej slobody. Oproti tomuto systému okolo nás existuje ale ešte väčší nepriateľ. Tento svet okolo nás, ktorý sa zdá, ako by nás obmedzoval, predstavuje preňho len akéhosi prostredníka. Tento najväčší nepriateľ je v nás a my si ho strážime, bránime a obhajujeme. Ovláda väčšinu našich činov a berie nám väčšinu našej slobody práve v tých najdôležitejších, ale i v tých najkrajších okamihoch nášho života. Nazývame ho strach.

Väčšina z nás, ktorí cítime pocit obmedzenia a nedostatočného priestoru pre realizáciu našich snov si myslíme, že príčina týchto obmedzení leží niekde mimo nás. Preto často bojujeme so svetom okolo nás. Po čase ale zistíme, že tento boj nikam nevedie a akurát vďaka nemu získavame pocit, že sme ešte menej slobodní. Príčinou ale nie sú prekážky vo forme pravidiel, noriem alebo nejakých následkov. Príčinou sme my, konkrétne náš strach, ktorý nám bráni sa týmto prekážkam postaviť.

So strachom a ani so svetom ale netreba bojovať. Cieľom ega, ktoré sa v nás snaží vzbudzovať strach je, aby sme sa na tieto veci čím viac sústredili, čím viac ich analyzovali a utvrdzovali sa v nich. Následkom je tak buď myšlienkový alebo fyzický boj, ktorý vždy krátkodobo alebo dlhodobo končí porážkou pre nás. Ak sa chceme zbaviť strachu, a teda získať slobodu, musíme urobiť pravý opak. Musíme sa vzdať potreby a zvyku riešiť to, na čo poukazuje náš strach a naučiť sa sústrediť na to, čo chceme my, nie čo chce naše ego. Uvedomme si jednu zásadnú vec – naše ego nie je založené na vyhľadávaní radosti a šťastia. Cieľom ega, ktorého základným kameňom existencie je strach, je vyhýbanie sa bolesti a neistote. Ego nás učí sústrediť sa na veci, ktoré nám spôsobujú zlo.

Ak žijete vo svete plnom predstáv, pravidiel a noriem, asi nebývate často šťastní. Tieto predstavy vo vás totiž za celý život nahromadilo vaše ego, ktoré sa snažilo definovať všetkými týmito pravidlami, čo je pre vás zlé, čomu sa máte vyhýbať a čo je potenciálne nebezpečné. Takýto ľudia budú pravdepodobne paranoikmi a ustavične budú riešiť, čo zlé sa môže stať (či sa už stalo) a môže sa zopakovať.

Cesta za slobodou je ekvivalentná ceste za šťastím. Šťastní môžeme byť, iba ak si uvedomíme, že veci okolo nás nie sú prekážkami, ale len akýmisi míľnikmi na ceste za našimi snami. Tieto míľniky sú miesta, ktoré máme minúť, nie sa na nich zastavovať alebo nebodaj prebývať. Jedine takto môžeme dôjsť do cieľa, ktorým sú naše sny a teda naše šťastie.

Vy si musíte vybrať, či chcete žiť život, v ktorom sa budete sústrediť na bolesť, zlý systém, nedostatok, a to všetko v sebe riešiť, alebo naopak na svoje sny a svoje pozitívne pocity. Tieto pozitívne pocity totiž nepramenia zo strachu z vecí, ktoré vám ktosi raz povedal, že sa môžu stať, alebo sa vám pár krát stali. Skutočné pocity pramenia z radosti, z každej chvíle vášho života, kedy si uvedomíte, že ho máte plne pod kontrolou. Z chvíľ, keď odstránite všetky strachy zo zdanlivých prekážok. Pretože väčšina týchto prekážok je skutočne len zdanlivých a vytvorených z rôznych fantazmagorických predstáv vášho ega (čo v dnešnom svete často označujeme paradoxne za zdravý rozum:D). Tá zvyšná časť prekážok, ktoré sa zdajú skutočnými prekážkami, sú len situácie, kedy ste si neboli či práve nie ste schopní priznať či uvedomiť, že tieto prekážky je možné obísť. Práve túto neschopnosť spôsobuje strach, toto zastavenie sa na vašej ceste.

Ciest, pomocou ktorých je možné dosiahnuť naše sny je na tomto svete nekonečne mnoho. Je len na nás, či ich budete chcieť vidieť, alebo sa radšej zveríme do rúk strachu, zaboríme hlavu do zeme ako pštros a prehlásime, že radšej budeme konať “rozumne a neriskovať”.