Poslednú dobu je veľké boom okolo emócií a ich zmyslu v našom živote. Vnímam to ako pozitívny posun vpred v rámci našej spoločnosti, v ktorej bol vždy rozum na prvom mieste a emócie len niečo, čím by sme sa vlastne nemali nechávať rozptyľovať. Z mnohých strán počúvame, že sa máme riadiť našimi emóciami, ktoré nám povedia čo je pre nás dobré a čo nie a dovedú nás k životu, po ktorom skutočne túžime. Nedovolím si oponovať – naopak plne súhlasím. Avšak bez pochopenia z čoho emócie vznikajú, ako fungujú a čím vlastne sú si pri riadení podľa nich môžeme vytvoriť akurát peklo na zemi.

Na začiatok je potrebné si uvedomiť skutočnú silu emócií v našom živote v kontraste s pozornosť, ktorú im venujeme a predovšetkým ako na ne reagujeme. Je potrebné si uvedomiť, že to, čo nás v živote dáva do pohybu sú práve emócie. Každý jeden nový čin, rozhodnutie je poháňané našimi emóciami. Ak sa rozhodnete oponovať, uvedomte si, že emócie sú hlavným a jediným motivátorom v to, aby ste čokoľvek robili. Nie myšlienky! To, čo nás ženie ku konaniu nie sú naše predstavy, naše pohľady na vec, či to čo si myslíme o niekom či niečom. Sú to práve emócie, ktoré máme voči týmto predstavám, myšlienkam, názorom a presvedčeniam.

Aby sme sa mohli posunúť ďalej, musíme si uvedomiť vzťah medzi mysľou, vnemom a emóciami. Práve tento vzťah nám pomôže pochopiť, ako majú emócie a ako myšlienky blízko k tomu, čomu hovoríme realita. Vysvetlíme si, ako sa naša myseľ a naše emócie stavajú k tomu, čo vnímame.

Na začiatku je vždy vnem. Ten ale môže pochádzať z dvoch zdrojov. Z nášho vnútra a zo sveta okolo. Naše vnútro obsahuje to, čo si myslíme a ako si predstavuje ten svet vonku Vnímame tu naše myšlienky, predstavy, emócie. To “vonku” čo občas nazývame objektívnou realitou zhŕňa predovšetkým vnemy z našich 5 zmyslov. Máme jasno v pojmoch, poďme sa pozrieť na to, čo sa dnu a vonku deje. Čokoľvek čo vnímame je spracovávané našou mysľou, ktorá je nástrojom nášho vedomia. Minimum vnemov prejde bez tohto spracovania. Ak sa zamyslíte, takmer všetko, čo vedome vnímate následne kategorizujete, analyzujete, prepájate s ďalšími myšlienkovými objektmi. Proste vnem dopĺňame, obmieňame a dávame mu význam. Na konci toho procesu je myšlienka či predstava, ktorá predstavuje daný vnem, avšak mnoho bolo odobratého, pridaného a zmeneného (koho to zaujíma, zaoberá sa tým kognitívna psychológia:) ). A práve v tom je naša myseľ perfektná – vo vytváraní predstáv ďalších alternatívnych realít a v ignorovaní skutočne reality, ak nezodpovedá nášmu vnútornému svetu. Pomocou našej mysle a jej myšlienok sa snažíme popísať objektívnu realitu, ktorú vnímame pomocou vnemov z fyzických zmyslov. Problém je v tom, že naša myseľ je značne tvrdohlavá. Vlastne je tvrdohlavá až tak, že radšej nás samých presvedčí, že niečo neexistuje ak to nezodpovedá tomu čo si o svete tam vonku myslí. Podstatné je odniesť si informáciu, že naše myšlienky a predstavy ani zďaleka nereflektujú len objektívnu realitu, ale naopak, k jednému vnemu sú schopné vytvoriť obrovské množstvo alternatívnych vnemov a často pôvodný vnem potlačiť.

No a na druhej strane tú máme naše vnútorné vnemy. Nimi sú práve naše vnútorné duševné stavy, emócie, nálady a iné často dodnes nepopísateľné či vedome nezachytené vnemy. Tak ako fyzický vnem predstavuje určitým spôsobom spracovanú energetickú vlnu objektu objektívnej reality, tak emócia predstavuje energetickú vlnu medzi objektom našej mysle a našou podstatou (nášho Ja, pravej vôle, ducha, či ako si to nazvete). Tak, ako sme teda sluchom, zrakom, hmatom atď schopní vnímať, čo je skutočne okolo nás vo svete tam vonku, sme emóciami schopní vnímať kým sme vo vnútri.

Podstatné je uvedomiť si, že ak chceme popísať, čo je skutočné okolo nás, je potrebné sledovať vnemy a nie naše myšlienky. No a ak chceme vedieť kým sme, musíme vedieť sledovať naše emócie.

Aby sme si to teda zhrnuli – z fyzického sveta vnímame na základe vnemov určité časti fyzična a tie spracovávame mysľou v našom vedomí. Rovnako cez emócie vnímame časti z nášho vnútorného sveta formou emócií, ktoré rovnako spracovávame mysľou.

Čo ale popisujú emócie? Čo podľa nich vlastne zisťujeme? Tak ako máme vo fyzickom tele vstavané mechanizmi na prirodzené reakcie na fyzické vnemy – vieme že sa máme vyhýbať veciam ktoré bolia, zapáchajú, škrípu, studia, sú príliš kyslé atď, rovnako máme mechanizmus napojený na emócie a v rámci nich hovoríme, že sú niektoré emócie “pozitívne” a niektoré “negatívne”. Ako sme si ale povedali, emócie sú vnem a neide o to, či je vnem dobrý alebo zlý. Aj kyslá či horká vec pre nás môže byť prínosná a naopak nie všetko sladké nám prospeje. To, ako sa cítime voči vnímanej veci teda nijak nepredstavuje náš vzťah k vnímanej veci. Predstavuje to náš vzťah k nášmu vnútru – k tomu. čo si o vnímanej veci myslíme. Emócie nám tak pomáhajú chápať. či to čo v vnímame je v súlade s nami.

A tu práve nastáva kritické miesto, ktoré väčšina teórií o “riadení sa pocitmi” zabúda spomenúť. Emócie vždy vznikajú na základe nášho vnútorného – subjektívneho sveta. Nevznikajú z objektívnej reality. Ak teda dobre nepoznáte svoj vnútorný svet, svoje myšlienkové obsahy, a nie ste schopní jasne definovať, čo z týchto obsahov a v akej miere popisuje objektívnu skutočnosť, tak riadenie sa vlastnými emóciami vás môže zaviesť nie do najpríjemnejších situácií.

Vaše predstavy o svete často značne skresľujú fyzickú realitu a zameriavate tak svoju pozornosť práve na niektoré z týchto fiktívnych realít ktoré nie sú a s najväčšou pravdepodobnosťou sa ani nikdy skutočnými nestanú. Problém je v tom, že väčšina ľudí dostatočne nerozlišuje medzi vnútorným a vonkajším svetom a svoje myšlienky a emócie vníma ako realitu. Ak máte napríklad strach, že niečo nezvládnete, tak to radšej vzdáte, pretože sa riadite svojimi emóciami. Emócie vám ale len hovoria, že ak by reality vyzerala tak, ako vyzerá vo vašich predstavách,tak to nezodpovedá tomu kým ste. Avšak! Ide len o Vaše predstavy a len vy si môžete zadefinovať či chcete byť niekým iným. Strach z nejakého činu teda nemusí byť opodstatnený a navyše – chcete byť osobu, ktorá sa bude takéhoto činu báť?

Emočný systém je starší a prepracovanejší ako naša myseľ. Treba ho ale vedieť používať rovnako ako sa treba naučiť pracovať s mysľou. Ak sa necháte riadiť emóciami pochádzajúcimi z vašej paranoidnej, nevyrovnanej či ináč nestabilnej psychiky, dopadnete zle. Namieste sú to preto dve metódy – buď plne poznať svoju myseľ, alebo sa naučiť kedy ju vylúčiť z kognitívneho procesu. Práve táto druhá varianta umožňuje emočnému systému relatívne priamo pracovať s vnemami s čo najmenším vplyvom mysle. Možno sa vám zdá, že vaša myseľ do vnímania až tak nezasahuje. Pretože ju ešte neskúsili vypnúť:) Psychológ by vám vysvetlil, že aj keď si myslíte, že kognitívne procesy mysle do vášho vnímania nezasahujú, tak sú tam ešte vždy viac ako z polovice. Avšak myseľ je trénovateľná. A jedným z týchto tréningov je napríklad meditácia, umenie alebo šport.

Práve preto sa bežným ľuďom zdajú teórie o pozitívnom myslení, riadení sa emóciami a pod. ako hlúposti. V skutočnosti pre nich aj naozaj sú nepoužiteľnými hlúposťami. A to preto, lebo tieto techniky pracujú s mysľou a súčasne za mysľou (s emóciami). A bežný človek bez pochopenia a aspoň minimálneho ovládania mysle tieto techniky nie je schopný používať.

Je to ako dať katanu do rúk človeku bez schopnosti poriadne ju ovládať a následne mu predviesť techniku na seknutie z otočky. Až sa túto techniku pokúsi použiť v praxi, najskôr sám seba poreže skôr ako ho nejak zraní jeho súper.

Preto skôr, ako sa pustíte do bezhlavého riadenia sa emóciami, naozaj sa to snažte robiť bezhlavo (bez premýšľania:) ) alebo sa s obsahmi svojej mysle a jej vzťahom s realitou najprv dobre zoznámte.