Od malička sú nám definované rôzne pohľady na svet okolo nás. Je nám povedané, čo považovať za dobré a čo za zlé, ako sa máme chovať, o čo sa snažiť a čomu sa máme vyhýbať, čo je pekné a čo škaredé. Na základe týchto pohľadov, ktoré nám boli dané najprv rodičmi, neskôr spoločnosťou a školou, pozerám na seba a svet okolo určitým spôsobom. Otázkou ale ostáva, či sú tieto okuliare, ktoré už od detstva nosíme pre nás naozaj prospešné. Myslím si totiž, že sú to akési veľmi tmavé okuliare, ktoré nám bránia vidieť farebnosť sveta okolo a cesty, ktorými môžeme ísť vpred.

Tieto okuliare, ktoré väčšina z nás nosí majú jeden základný problém. Spôsobujú neustály pocit strachu a neistoty. Keď vám ich nasadzovali, nikoho nezaujímalo, kto ste – spoločnosť okolo nás sa snaží, aby sme ich mali všetci čo najtmavšie a nasadené čo najtesnejšie na oči. Každý z nás sme ale iný, každý vidíme svet vlastnými očami. A táto násilná zmena pohľadu napriek naším túžbam a pocitom je základným dôvodom nešťastia v dnešnom svete. Dnešný svet totiž nechce podporovať našu kreativitu, naše vnútorné túžby a dovoľovať nám vo vnútornom a vonkajšom rozmachu. Práve naopak – snaží sa držať nás na uzde vo svete zdanlivo dôležitého vzdelania, vďaka ktorému po škole vieme derivovať a integrovať. Netušíme ale, ako si vhodne zvoliť zloženie stravy, že telo je schopné sa liečiť samo a stačí vedieť, ako mu v tom nebrániť, alebo čo to vlastne je ten politický a údajne demokratický systém a aké práva nám poskytuje. Od malička sme učený poslušne počúvať, čo nám kážu autority, či už v škole, alebo neskôr v práci a tak sa intenzívne premieňame z ľudských bytostí na pracujúce stroje. Je nám povedané, čo sa v spoločnosti sluší a čo nie, voči komu máme mať emočné bloky či strach (chorý, bezdomovci, zločinci) a koho máme obdivovať (celebrity, zbohatlíci, ľudia s x titulmi pred a za menom). Je nám podsunuté, že baviť sa znamená utekať od nás samých pri opíjaní sa, počítačových hrách, televízii či utrácaní za hlúposti a že trestom je samota, ničnerobenie či nedostatok hmotných vecí. Všetci sa tak tvárime, že sa niekam ženieme avšak v skutočnosti len utekáme pred strachom zo stretnutia s naším ja – s našimi pocitmi, myšlienkami a vnútornými vnemami, ktoré nám hovoria, kde skutočne sme.

Prečo sú ale tieto pohľady zlé v takom podaní, ako nám ich podsúva spoločnosť budem rozoberať inde. Dôležité ale je, že nám ako deťom nie je daná možnosť si vybrať. Nikto sa nás nepýtal, čo si myslíme, že je správne, čo naozaj chceme, čo nás naozaj baví. Ak sme to vyjadrili, často sme boli ignorovaní alebo odsúdení za záujmy, ktoré nespadali do spektra okuliarov, ktoré nosili naše autority. Asi každého napadlo, že sa na veci dá pozerať aj ináč. Vziať na to odvahu ale nedokáže každý. Pozerať sa na to, čo je správne a čo nie, čo chceme a čo nechceme nie podľa toho, čo káže spoločnosť, ale podľa toho, ako to cítime vyžaduje značnú dávku odvahy. Zmena pohľadu na svet je ale vždy možná a bráni nám v tom jediná vec – náš základný strach z neznámych a neurčitých vecí, keďže od mala sme zvyknutí, že všetko je nejako definované a tvárime sa, že je to “objektívne”. (Pozn. objektívnosť v dnešnom svete znamená pohľad väčšiny. Čo ale s tým, že väčšina má pred očami rovnako temné sklá?:) )

Uvedomme si, prosím, jednu zásadnú vec. To, ako nás spoločnosť, právny systém a školstvo učí či dokonca núti myslieť si čo je správne a dôležité a ako sa chovať ešte neznamená, že je to tak naozaj správne. Tieto pohľady sú nastavené tak, aby boli ľudia pod kontrolou práve tých, ktorí tieto normy vytvorili. Pre nich totiž spoločnosť závislá na peniazoch znamená možnosť jej ovládania, závislosť na konzume im prináša ich bezhlavé nasledovanie a toto ovládanie ľudí pre nich predstavuje jediné východisko z ich vlastného strachu zo straty slobody.

Sloboda ale neznamená nutnosť byť nad niekým či niekoho kontrolovať. Sloboda znamená pozerať sa na svet tak, že si každý z nás môže ísť za tým, čo cíti ako správne. Bez dôvery v ostatných ľudí to ale nie je možné. Práve táto nedôvera v ostatných totiž spôsobuje strach, ktorý produkuje zlo dnešného sveta. Kvôli tomu, že neveríme ľuďom a ich pocitom, musíme sa ich báť a tak sa nad nimi snažíme povyšovať. Prečo by sme im ale verili, keď neveríme ani sebe. My vlastne ani nevieme kto sme a čo chceme, keďže pred tým všetkým celý život utekáme. Takže už viete kde začať? Áno, u seba.

Ako sa teda z tohto strachu vymaniť a dopriať sebe a ostatným slobodu? Uvedomením si, že svet má z veľkej miery len také pravidlá, aké sa v ňom my rozhodneme vidieť. Že svet samotný je tak pestrý, že je len na nás, na ktorú jeho časť sa budeme sústrediť. A že smer nášho sústredenia má byť vybraný nie na základe strachu, ale na základe pozitívneho pocitu z tohto pohľadu. Sústreďte sa vo svojom živote na radosť a na to, čo vás robí šťastnými. Naberte odvahu prekonať hlúpe spoločenské predstavy, normy a strachy a choďte si za tým, čo naozaj chcete. Ak sa bojíte, čo zložením týchto okuliarov spôsobíte – tak jedný spôsob ako to zistiť je to skúsiť. Ja vám však môžem zaručiť, že budete šťastnejší. Naberte odvahu pozrieť sa na svet bez okuliarov, za ktorými sa cítite bezpečne a pozrite sa na svet bez obmedzení, skreslení a strachu, ktoré si v sebe nesiete.

Krása tohto sveta nespočíva v pravidlách, poučkách, spoločenských normách a zdanlivej objektivite, ale v jedinečnosti každého z nás a toho, ako sa na svet vieme pozerať a čo do neho dokážeme priniesť.